Má vôbec terapia u mňa zmysel?

pexels-photo-407178Dnes som bola na sedení u psychologičky. Bola som tam naposledy. Nepresvedčila ma o tom, že by som jej ešte mohla dôverovať a tak som to ukončila. Väčšinu času som mlčala a nechala rozprávať ju. Ale nemalo to pre mňa žiadny význam. Som priveľmi negatívna a depresívna. Ale jediným dosť a tým, že vyjdem von to nevyriešim. Ani omylom. A neviem ako sa mám donútiť v najväčšej depresii ísť von, keď nemám silu ísť poriadne ani na WC – sotva sa tam došuchcem. To je akoby ste po človeku na vozíčku chceli, aby sa postavil.

Nikomu nič zlé neprajem, ale mala by si to aspoň na pár dní skúsiť a bola by som zvedavá či by ona dokázala vyliezť von. Keď je to mierna depresia, nepoviem nič, pretože vtedy sa to ešte dá. A aj to môže mierne zlepšiť tú náladu, ale v takom stave to nejde vôbec.

Navyše som mala pocit, akoby si myslela, že som nejako mentálne spomalená, pretože mi vysvetľovala úplné detaily, akoby som nevedela o čo vôbec ide. Dobre, nemám vysoké IQ, ale nie som ani hlúpa na to, aby mi musela vysvetľovať niektoré veci dopodrobna ako neviem komu.

Skrátka som v ňu stratila všetku dôveru po minulom sedení. Dala mi pár dobrých rád, ale to zlé prevážilo to dobré a to by tak nemalo byť. Aspoň si myslím, že terapia by mala človeku niečo dať. Ja viem, že je aj moja chyba, že prešľapujem na mieste, že som zahľadená do seba, vnímam to svoje depresívne ja…

Práve to ma privádza k otázke, či vôbec v mojom prípade má terapia nejaký zmysel. Keď sa sama neviem pohnúť z miesta. Snažím sa pohnúť, ale zakaždým ma čosi vráti späť. Je to akoby ste urobili krok v pred, no vzápätí ste šliapli do ohňa a museli ste vrátiť nohu späť. Neviem čo ma neustále vracia, a neviem ani či ja sama stojím o zlepšenie. Na jednu stranu chcem byť zdravá, na druhú stranu mi na tom nezáleží, pretože i depresie prináša niečo do môjho života, čo nechcem dať preč.

Mám teda vôbec volať druhej psychologičke, keď sa sama neviem posunúť vpred? Navyše ma mátajú obavy, či mi to poisťovňa preplatí, pretože psychiatrička tvrdila čosi, že ak mám už urobené nejaké testy, poisťovňa to nemusí preplatiť. Som ochotná si terapiu platiť aj sama, ale bude to mať vôbec nejaký význam?

Dokáže mi psychologička pomôcť natoľko, aby som sa vedela sama posunúť?

Chcem to vôbec?

Samé otázky, žiadna odpoveď. A to ma vie fakt štvať.

Problémy ambivalentného introverta

pexels-photo-326603Už dávnejšie som písala Priznanie ambivalentného introverta a rozhodla som sa opäť niečo prihodiť. Som ambivalentný introvert, alebo sa hovorí aj ambivert, i keď ja mám radšej ten svoj “termín”. Čoraz častejšie si na sebe všímam, že som neskutočne rozporuplná. Raz túžim po spoločnosti, mám chuť vyjsť von, inokedy by som zaliezla do deky a nikdy v živote nevyliezla z postele. Tentokrát vám zhrniem pár problémov ambivalentného introverta.

Telefonovanie je des. Ja by som všade najradšej písala maily. To je tak jednoduché a skvelé. Baví ma písať maily. Ale telefonovanie nenávidím z celej duše. Všade za mňa musí telefonovať mamina, pretože ja sa toho strašne bojím a neznášam to. Ale musí raz prísť ten čas, že budem musieť vedieť telefonovať sama. Nedávno som mala generálku. Vždy som schopná strašne nadávať, keď niekam musím volať a nemôžem tam jednoducho poslať mail.

Túžba po neviditeľnosti ma máta každú chvíľu, keď vyjdem na ulicu v čisto introvertnej nálade. Vyzerá to asi takto: kráčam po chodníku, za mnou niekto tiež kráča. A v mojej hlave: “Musím si švihnúť, nech ma nedoženie. Nechce sa mi ponáhľať. Nech zabočí. Dobre teda, nech ide predo mňa, ale nech si ma nevšíma a nezdraví.” Človek prejde popri mne bez slova. “Fúúúúú, ďakujem ti Bože!” Alebo keď ide niekto známy: “Prosím nevšímaj si ma. Prosím nevšímaj si ma. Prosím nevšímaj si ma!” A ten druhý: “Ahoj!” A ja v hlave: “Doriti!” Namiesto toho sa milo usmejem a odzdravím. To je každodenná vec.

Nemám rada ľudí. To je fakt. Najmä ak je ich strašne veľa na malý priestor. Napríklad na stanici v Bratislave. Najradšej by som rozpažila ruky a išla pomedzi ľudí tak, aby sa ma nikto ani len letmo nedotkol a aby som odtiaľ vyšla živá a zdravá najmä so zdravým rozumom. Ak vôbec mám zdravý rozum.

S týmto súvisí aj to, že nerada púšťam ľudí sadnúť si k sebe v autobuse. Vždy si dám na vedľajšie miesto svoju tašku. Ak je autobus priveľmi plný, tak musím prekročiť svoje hranice a miesto uvoľniť, ale neznášam, keď si ku mne niekto sadne a lepí sa na mňa. Je to pre mňa strašný des.

Nikde vonku dlho nevydržím. Na chvíľu sa u mňa objaví extrovert a po hodine-dvoch túžim odísť preč a nikdy sa k ľuďom nevrátiť. Po istom čase ich proste začnem mať plné zuby a najradšej by som všetkých vyfackala za akýkoľvek zvuk, ktorý vypustia z úst. Akoby mi spoločnosť po istom čase začala vysávať moju energiu.

Naopak, keď som doma, rozprávam a neviem sa zastaviť. Hovorím všetko možné a som úplne uvoľnená. Som ako vymenená a len kecám. Samozrejme mám rada samotu a to, keď zaleziem do postele s knihou, ale doma som proste niekto iný. Ale stále som napriek tomu uzavretá do seba a netúžim veľmi vyliezť von. Taká tá túžba po spoločnosti sa u mňa prejaví raz-dva krát do mesiaca.

Som proste zvláštny tvor. Ambivalentný introvert. Proste ja.

Poviedka: Ako snežná búrka v lete

Opäť som napísala krátku poviedku. Inšpirovala som sa na stránke Writers Write a takisto som sa chcela nejako ochladiť. A snežná búrka v lete nie je zlý nápad. Mimochodom, ak vás bavia moje krátke poviedky, odporúčam čítať moje poviedky na pokračovanie na Wattpade. Publikujem tam ešte nedokončenú poviedku s názvom Mirrorria a dokončenú novelu Zatratení. Takže ak máte chuť, tak poďte čítať. 🙂 Continue reading “Poviedka: Ako snežná búrka v lete”

Uvažovala som opäť nad vysokou školou

14725714_541869349352465_5688575298037642266_nNedávno mi ktosi nasadil do hlavy chrobáka. Od tej chvíle som intenzívne uvažovala nad tým, že by som si podala prihlášku na vysokú školu hneď, ako to bude možné. Od finančnej nezávislosti ma delí snáď len niekoľko dní, podľa toho, ako si švihnú na sociálnej poisťovni. Dalo by sa to. Mohla by som ísť študovať. Platila by som si všetko sama a s úspor by som vyžila.

Ale vždy som tvrdila a stále tvrdím, že mi vyhovuje aktuálny stav môjho života. Priznávam, občas sa nudím (ale to vyrieši práve finančná nezávislosť od rodičov), ale mám svoj vlastný režim a pracujem, keď mám chuť, robím projekt, videá na YT. Teším sa zo svojho života tak, ako je teraz. Nie, nie som bohvieako psychicky šťastná, ale som spokojná s tým, ako je to teraz.

Vždy som chcela ísť na vysokú školu. To nepopieram aj keď mojím najväčším snom bolo vždy zostať doma a písať naplno. Avšak kvôli môjmu zrakovému hendikepu to nemám jednoduché ako pre ostatných, zdravých ľudí. Musela by som byť integrovaná a musela by mi byť venovaná väčšia pozornosť než ostatným, pretože sama všetko nemôžem zvládnuť. Naučiť sa cestovať ďaleko. Uvažovala som totiž nad Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici. Cestu tam relatívne poznám, pretože je taká istá ako do Brezna. Ale čo v BB? Autubusy, trolejbusy. To všetko je pre mňa zložité, pretože nedovidím na číslo spoja.

A ešte k tomu som sa postavila pred asi najväčšiu a veľmi dôležitú otázku: Verím si vôbec natoľko, aby som šla študovať na vysokú školu? Pretože si myslím, že to, že som zmaturovala na samé jednotky bola skôr vec šťastia, ako toho, že som múdra. A to si myslím o celej strednej škole, ktorú som po prestupe na inú školu, absolvovala lepšie. Bolo to o šťastí. Nie som múdra.

Zvládla by som s mojou poničenou psychikou vôbec vysokú školu? Neviem. Stres mi nerobí dobre, neviem robiť pod tlakom a som vystresovaná z akejkoľvek maličkosti. Ako by som to zvládla?

Prevracala som túto vec dokola neustále. Nakoniec som sa rozhodla. Na vysokú školu raz pôjdem. Verím tomu. Ale nie teraz. Mám rada svoj život tak ako je aktuálne. Ťažko by som stíhala písať a viesť projekt a YT kanál, ak by som sa teraz rozhodla ísť na vysokú školu. Mám čas, celý život pred sebou, nemusím si školu robiť teraz. Aj keby som si ju urobila v tridsiatke, bolo by to okej. A ešte k tomu sa mi tu natíska otázka: malo by to vôbec zmysel, keď aj tak nebudem pracovať? Načo by som to robila? Kvôli titulu? Nie. Kvôli dobrému pocitu? Možno.

Zatiaľ to teda nechávam tak. Nezatracujem možnosť, že raz študovať pôjdem. Ale nie teraz. Teraz je všetko fajn a pokým nezlepším svoju psychiku, tak pochybujem o tom, že by som to vôbec zvládla. A pokým si nezačnem aspoň trochu viac veriť. V jedinej veci, v ktorej si aktuálne verím, je písanie. To milujem nadovšetko a nechcela by som sa ho vzdať a zmieriť sa s tým, že nebudem stíhať písať kvôli škole.

Takto, ako to je teraz je to fajn a nemienim to hneď tak meniť.

5 vecí, ktoré potrebuje každý spisovateľ

pexels-photoDnes som sa opäť inšpirovala obrázkom zo stránky Writers write na Facebooku. Rozhodla som sa písať o piatich veciach, ktoré si myslím, že by mal vedieť či mať každý správny spisovateľ. Nech už je amatérsky, alebo ten, čo knižne publikuje. To je jedno, pre obe skupiny sa tieto veci hodia rovnako.

Schopnosť vyjadrovať sa

Každý spisovateľ by sa mal vedieť aspoň trochu dobre vyjadrovať. To znamená aj ovládať gramatiku. Nehovorím, že ja som dokonalá a nikdy nerobím chyby, ale hanbila by som sa za seba, ak by som mala chybu v každej vete. Chybička sa môže stať každému, ale spisovateľ by mal poznať správne vyjadrovanie a gramatiku. Ak chce niekto písať a nevie gramatiku, existuje tu samozrejme možnosť korekcie, ale myslím, že gramatiku a správne vyjadrovanie by mal ovládať každý, kto píše.

Dobrá fantázia

Na našej fantázii závisí celý príbeh, ktorý podávame čitateľom. Ak by sme nemali dobrú fantáziu, ťažko by sa nám opisovali rôzne scény, prípadne by sa ťažko tvorili rôzne fantasy svety. Fantáziu potrebujeme a preto si myslím, že by to mala byť neoddeliteľná súčasť každého spisovateľa. Proste fantáziu potrebuje každý spisovateľ.

Vášeň

Bez vášne by to nešlo. Ak niekto nemá vášeň, nemôže byť správnym spisovateľom. Vášeň znamená užívať si každú chvíľu pri písaní, milovať písanie. Super je, keď máte nejakú pravidelnosť a píšete každý deň. Ja by som bez písania nemohla žiť a myslím, že tak je to správne. Samozrejme, nie každý má toľko času ako napríklad ja, ale keď už na písanie čas máte, musí vás tá činnosť tešiť a napĺňať.

Písať, písať, písať…

Najdôležitejšie, aby ste boli dobrým spisovateľom je písať, písať a ešte raz písať. Musíte pracovať na svojich dielach a zlepšovať sa. Nič nepomôže viac než cvik. Veľa cviku. Pravidelne, často a hlavne s vášňou. A keď nemáte čo písať, skúste si vyhľadať nejaké nápady. Napríklad pomáha zmienená stránka na Facebooku Writers Write. Keď budete stále písať a pracovať na sebe, tak môžete byť fakt dobrým spisovateľom. Chce to čas a chuť písať. 🙂

Veriť si

Musíte počúvať svoj vnútorný hlas, písať zo srdca. A veriť svojej práci. To je fakt dôležité, podľa mňa. A keď si v nejakej práci neveríte, skúste na nej viac a viac pracovať pokým v tú prácu nebudete veriť a cítiť, že to je dobrá práca. Dôvera v samého seba a v to, čo robíte, je najdôležitejšia vec.

Čo si myslíte vy, čo potrebuje, alebo musí mať správny spisovateľ? 🙂

Poviedka: Muž, ktorý chcel spáliť svoj život

Na Facebooku sledujem stránku Writers write a tam dávajú tuším každý deň taký obrázok že “Write about…” a včera, alebo predvčerom tam bolo niečo v zmysle: “Napíšte niečo o mužovi, ktorý chcel spáliť svoje veci.” A to ma veľmi inšpirovalo a rozhodla som sa napísať krátku poviedku. Tak nech sa vám páči! 🙂  Continue reading “Poviedka: Muž, ktorý chcel spáliť svoj život”

Ciele, ktoré chcem dosiahnuť/splniť

LEGENDA

Zelené a prečiarknuté – splnené
Žlté: pracuje sa na tom
Zvyšok: uvidím/kašlem zatiaľ na to
Za cieľom v zátvorke kurzívou: poznámka

CIELE

  1. Prerobiť izbu (snáď čoskoro)
  2. Kúpiť si kameru a statív (na natáčanie videí)
  3. Dať si kávu v Starbuckse (okej, viem ako to znie, ale proste ju chcem ochutnať)
  4. Zostať nažive
  5. Presunúť projekt na vlastnú doménu
  6. Skompletizovať a prečítať celú sériu Harryho Pottera
  7. Ísť do Lednice
  8. Napísať a vydať ďalšie knihy
  9. Dokončiť zbierku poézie v próze
  10. Zažiť krst svojej knihy
  11. Vydať knihu v pevnej väzbe
  12. Nájsť si niekoho
  13. Nebyť zlá
  14. Neubližovať sebe i druhým
  15. Odsťahovať sa (no však toto…)
  16. Ísť na dovolenku k moru
  17. Hrať divadlo
  18. Ísť do aquaparku
  19. Zažiť profesionálne fotenie
  20. Založiť klub čitateľov
  21. Ísť na koncert Depeche Mode
  22. Ísť znovu do divadla
  23. Ísť na Bibliotéku
  24. Schudnúť
  25. Chodiť viac do prírody
  26. Nerezať sa
  27. Kúpiť si plátno
  28. Maľovať
  29. Kresliť viac mandaly
  30. Nemyslieť na smrť
  31. Zvládať stres normálne
  32. Variť
  33. Zohnať si Mizériu a 4 po polnoci od Kinga
  34. Neseknúť so všetkým
  35. Prefarbiť si vlasy na inú farbu
  36. Kúpiť Lakymu hračku
  37. Nájsť si kamarátku
  38. Nemať nočné mory
  39. Prekonať všetky svoje strachy
  40. Kúpiť si znovu pečený čaj
  41. Nehrýzť si pery
  42. Veľa písať
  43. Prečítať za rok 80 kníh
  44. Dať si urobiť fotoknihu
  45. Nezmeniť na blogu pol roka dizajn
  46. Napísať 50 básní 2/50
  47. Neskončiť znovu na psychiatrii
  48. Cestovať po rôznych miestach na Slovensku
  49. Dať si urobiť tričko s obľúbeným citátom (And so I kept living – len aby to vydržalo, že)
  50. Napísať divadelnú hru
  51. Napísať vtipnú poéziu
  52. Byť viac aktívna na blogu a sociálnych sieť
  53. Písať viac poviedky
  54. Čítať viac v angličtine

To by bolo všetko. Časom sa budú ciele pridávať, ktovie.